V najstaršej časti obecného cintorína, neďaleko západného plota, stojí malý hrob z kvalitného kameňa. Nesie jednoduchý nápis:
Tu v Bohu spočíva
ANTON ULICSNI
pisár
1893
+12. júl 1919
Tento náhrobný kameň ukrýva príbeh dvoch generácií rodiny Uličných – otca Andreja a syna Antona. Obaja zažili vrchol aj pád rakúsko-uhorskej monarchie a ich životné osudy odrážajú zložitosť tejto doby.
Anton Andreas Uličný, pisár
Podľa tradície Anton Uličný bol rodák z obce Ovčie, ktorý slúžil ako pisár na cisárskom dvore vo Viedni a zomrel v mladom veku na ochorenie „biela nemoc“ či choleru. Viac informácií sa o ňom nezachovalo. Našťastie postupná digitalizácia rôznych archívom širokej verejnosti prináša nové informácie o našom rodákovi.
Anton Andreas Ulicsni sa narodil 8.mája 1893 vo Viedni rodičom Andreas Ulicsni z Ovčieho (nemecky Kiss-Vitez) a Maria Zaruba z Chateboř z Čiech. Ako miesto narodenia sa uvádza Hofgartengasse 3, dnes Hanuschgasse 3 v centre Viedne.
Vtedajšia Viedeň zo začiatku 20. storočia bola poldruha miliónovou metropolou mnohonárodnej monarchie čítajúcich dokopy viac ako 51 miliónov obyvateľov.
Samotná budova Hofgartengasse 3 bol pôvodne stajňou pre kone, neskôr bytový dom pre služobníctvo paláca Albertina. Ten bol rezidenciou Habsburgovcov, pomenovaný podľa tešínskeho vojvodu Alberta Saského (1738 – 1822), ktorý budovu získal do daru. Albert Saský bol významným mecenášom umenia a v Albertine zhromaždil množstvo grafík a iných umeleckých diel.
V roku 1919 sa Albertina dostala do štátnych rúk a stala sa múzeum. Dnes ide ide o svetoznámu galériu s viac ako 50 000 kresbami 1,5 milióna rytín od a maľbami od umelcov ako Raffaelo, Albrecht Dürer, Rembrandt, Leonardo da Vinci, Michelangelo Buonarroti, Peter Paul Rubens, Hieronymus Bosch, Paul Cézanne, Pablo Picasso, či Gustav Klimt.
Anton vyštudoval meštiansku a obchodnú školu, kde získal odborné vzdelanie vrátane štátnej skúšky zo stenografie a písania na stroji. Ovládal nemčinu, češtinu a francúzštinu, čo mu otvorilo dvere k lukratívnej práci. Po ukončení štúdia pracoval vyše roka v poisťovni Phönix vo Viedni a neskôr, od 1. februára 1917, na ministerstve obchodu ako koncipient. So zhoršujúcou situáciou na fronte a postupným kolapsom hospodárstva však monarchii ostávali už iba posledné mesiace… Na konci roka 1918 začali jednotlivé národy monarchie formovať vlastné štáty. 22. októbra 1918 bola vyhlásená republika Nemecké Rakúsko, ktorá si nárokovala územia monarchie s nemecky hovoriacim obyvateľstvom. 5.novembra 1918 Anton Uličný zložil prísahu tomuto štátnemu zriadeniu. Ani to mu však nepomohlo a 28. decembra 1918 bol zo štátnej služby prepustený. Maličké Rakúsko už nepotrebovalo takú veľkú armádu úradníkov…
Podľa tradície sa potom s otcom vrátil do Ovčieho. Anton Andreas však krátko na to 12. júla 1919 zomiera. Keďže v matrike farnosti Široké neexistuje záznam o jeho pohrebe, zrejme bol pochovaný niekde inde (napr. v nemocnici) a následne jeho telo bolo prevezené a uložené do hrobu v obci.
Andrej Uličný, lokaj
Andrej Uličný, Antonov otec, sa narodil v roku 1853 v Ovčom. Podľa miestnej tradície obsluhoval samotného cisára Františka Jozefa I. Archívne záznamy túto tradíciu čiastočne potvrdzujú – ročenka Hof- und Staats-Handbuch der Österreichisch-Ungarischen Monarchie z roku 1900 uvádza Andreja (Andreas Ulisny) ako lokaja a v roku 1912 ako vrátnika v spomínanom paláci Albertina – v tom čase majetku arcivojvodu Fridricha Rakúsko-Těšínskeho (1856-1936).Ten vlastnil rozsiahle majetky nielen v Rakúsku ale aj Česku či Uhorsku a s 200 000 hektármi pôdy patril k najväčším majiteľom pôdy v strednej Európe. Po rozpútaní 1. svetovej vojny bol vrchným veliteľom Rakúsko-Uhorských síl. Išlo teda o jednu z najvýznamnejších a najvyššie postavených osôb monarchie. Po rozpade monarchie arcivojvoda Fridrich prišiel o väčšinu svojho majetku. Navyše musel sa postarať tiež o 194 penzistov v Rakúsku, 53 v Československu, 24 v Maďarsku a 7 v zvyšných národných štátoch. Medzi nimi zrejme aj o Andreja Uličného.
Osud Andreja Uličného po návrate do vlasti nie je známy. Vraj bol výborným kuchárom, ktorý údajne varil aj samotnému cisárovi. Z Viedne si doniesol veľký čierny kufor so strieborným príborom, dokumentami a hnedými fotografiami. Nič z toho sa žiaľ dodnes nezachovalo…
Uličný nebol jediným Slovákom či Čechom na dvore Albertiny. Mená Andrejových kolegov Mayercsek, Pospichil, Jaresch, Worliczek, Drabel. Czermak, Zavadlav svedčia o slovanskom živle. Ešte pred masovou emigráciou do USA bola totiž Viedeň spolu s Budapešťou hlavným cieľom emigráciou za prácou z chudobnejších regiónov. Kvôli geografickej blízkosti bola príťažlivá hlavne pre migrantov z Čiech a Moravy, ktorí v roku 1900 tvorili až štvrtinu všetkých obyvateľov mesta. Zdokumentované pôsobenie syna sedliakov z malej obce východného Slovenska je skôr raritou. Ako sa Andrej Uličný dostal až do paláca v hlavnom meste monarchie? Andrej zrejme musel disponovať intelektom a schopnosťami, ktoré sa prejavili počas vojenskej služby a následne sa mu otvorili dvere do civilnej kariéry.
Zaujímavosťou je, že u Antona Uličného sa v archívoch nespomína vojenská služba. Je možné, že jeho otec Andrej, ako osobný služobník jednej z najvyššie postavených osôb monarchie, využil svoje postavenie na ochranu svojho syna pred hrôzami prvej svetovej vojny.
Obsluhoval teda Andrej Uličný samotného cisára Františka Jozefa I.? Hoci neexistujú priame dôkazy, jeho blízkosť k najvyšším kruhom rakúsko-uhorskej šľachty naznačuje, že táto tradícia nemusí byť len mýtom. Osudy Andreja a Antona Uličných sú pripomienkou doby, keď sa história monarchie dotýkala aj obyčajných ľudí z malých obcí, akou je Ovčie.
Zdroje:
https://data.matricula-online.eu/cs/oesterreich/wien/01-hofburgpfarre/01-05/?pg=18
Hof-Staats-Handbuch der Osterrechisch-Ungarischen Monarchie fur 1900.
Handbuch des allerhöchsten Hofes und des Hofstaates seiner K. und K. apostolischen Majestät für 1912.