Rok 1914 zanechal v našej obci hlboké stopy. Na jednej strane bol v tomto roku vysvätený prvý kňaz pochádzajúci z našej obce Martin Ondriáš a na druhej strane sa začala Prvá svetová vojna, vyžadujúca si množstvo životov. Z obce do bojov narukovalo 21 občanov, z ktorých sa 8 nevrátilo. Obec dala národu aj dvoch československých legionárov, ktorí bojovali na východnom fronte v Rusku za vznik ČSR. Následný pád Rakúsko – Uhorskej monarchie prebiehal u nás pomerne hladko aj keď na úseku Chminianske Jakubovany (vtedy pod názvom Nemecké Jakubovany) – Víťaz – Ovčie sa bojovalo proti vpádu maďarských boľševikov. Pamätníci spomínajú, že na Zimnej Hore neďaleko Ovčieho vtedy bojovali vojaci „na bodáky“. Vo Víťazi boli vtedy podľa rozhodnutia pražskej komisie popravení 7 židovskí mládenci. V roku 1919 bol založený hasičský zbor s počtom členov 15. Zakladajúcimi členmi boli : Ján Baloga, Valent Jenča, Jakub Magda, Michal Jenča, Jozef Hudák, Štefan Hudák a Ján Kollár. Výstroj a výzbroj bola veľmi skromná : trhacie háky, tlmiče a vedrá. Po zbierke a dotácii štátu bola zakúpená ručná piestová striekačka, ktorú ťahal konský poťah. Požiarnou zbrojnicou bola drevená šopa.
Škola
Z milodarov amerických rodákov sú v roku 1921 zakúpené dva zvony sv. Cyril a Metod. V hornej časti zvonov je nápis „Sv. Cyril a Metod ochraňujte otcov našich“ a v dolnej „Hlas môj čujte živí, tešte sa mŕtvi, bojte sa búrky.“ V roku 1925 bola v Ovčom založená prvá škola – jednotriedka, ktorá sa v roku 1932 rozšírila na dvojtriedku. Roku 1936 skupina roľníkov zakúpila k už existujúcej benzínovej mlátečke, novú poháňanú plynom, čo výrazne uľahčuje miestnym prácu na poli. Toho istého roku zároveň stúpa počet bicyklov z 3 na 10, hoci ľudia podľa kronikára na bicykel stále pozerali ako na luxus. Obdobie pred Druhou svetovou vojnou sa nieslo v duchu obáv z medzinárodnej situácie (Španielska vojna, Čínsko – japonská vojna na ďalekom východe). Manžel miestnej učiteľky dokonca bojuje ako republikánsky vojak v španielskej občianskej vojne. Nasledujúci rok do slovenskej armády narukovalo 22 miestnych mládencov.
Kronika
Počas žatvy r. 1943 pri každej mláťačke v každej obci stál komisár zapisujúci vymlátené obilie. Vojnu v obci však nebolo výrazne cítiť až do roku 1944, kedy do obce prichádzajú prví utečenci zo Zemplína a je nariadená dobrovoľná evakuácia. Koncom augusta vypuklo Slovenské národne povstanie, ktoré je po bojoch potlačené, vojsko odzbrojené a vojaci (medzi ktorými sú aj naši dvaja občania) poslaní do Nemecka. V septembri miestni Židia zo strachu utekajú do okolitých lesov (18 osôb), kde sa im podarilo aj vďaka pomoci miestneho učiteľa p. Kaisa vydržať až do príchodu ruských vojsk, kedy boli oslobodení. Od 8. decembra 1944 je u nás ubytované nemecké vojsko s poľnou kuchyňou a zásobami munície v počte 160 osôb. Na blízkom pohorí Branisko sú rozostavané nemecké delá, ktoré sovietska a československá armáda ostreľuje, čím je zasiahnutá aj naša obec. Nemci kradnú, drancujú, berú dosky na bunkre, záprahy a roľníci musia ísť budovať zákopy, ženy musia obsluhovať vojsko. Jeden obyvateľ je Nemcami zastrelený, považovaný za partizána. Po odchode tejto jednotky prichádza do obce nemecká autokolóna, ktorá tiež drancuje a zdržuje sa tu do 20. januára. Pred opustením našej obce, Nemci mali úmysel pobrať všetkých mužov vo veku od 16 do 60 rokov, no tí sa aj s dobytkom, koňmi a potravinami uchýlili do lesa, kde mali postavené bunkre. Nemci predtým ako ustúpili, stihli ešte zabiť jedno prasa a ukoristiť koňa. V nedeľu 21. januára do obce na radosť obyvateľov prichádzajú sovietske vojská a obec oslobodzujú. Dva kone sú ukoristené alebo čiastočne vymenené. Po 4 dňoch pobytu ruských vojsk, do obce konečne prichádza československá armáda. Za dedinou na Záhradách sú rozostavané delá, ktoré ostreľujú Branisko, kde sa zastavil front. Napriek ostreľovaniu, však obec nebola veľmi poškodená. Po prechode frontu bol do Ruska odvlečený jeden náš rodák, slúžiaci ako strážmajster v Mníšku nad Hronom.
Obec sa ešte nestihla spamätať z ťažkých vojnových rokov, keď sa u nás na jeseň roku 1945 objavila epidémia brušného týfusu. Po tom čo občania sa pokúšajú liečiť chorobu domácou pálenkou, miestny učiteľ p. Skrak volá do obce zdravotnú komisiu, ktorá očkuje obyvateľstvo. Do nemocnice bolo odvezených 46 ľudí, dezinfikovali sa záchody a studne. Napriek opatreniam však zomiera jedna osoba. Poškodená budova školy sa opravuje – je vymaľovaná, postavený nový most, vchod a kôlňa na drevo. Do Nemecka odvlečení dvaja občania za SNP sa zdraví ale so zlými spomienkami vracajú domov. V obci sa na popud miestneho učiteľa hromadne sadia ovocné stromy (obec napriek priaznivým podmienkam je bez ovocných stromov), sporí sa na elektrifikáciu a napriek neúspechom pripravuje sa založenie miestneho potravinového družstva. V tom istom roku skladá večné sľuby Žofia Jenčová Biľaková ktorá odišla ako mladé dievča do Francúzska kde vstúpila do rehole Spoločnosti sestier Ježišových.
Zavádzanie vedenia
Rok 1946 sa nesie v znamení elektrifikácie. Po značnom úsilí, nezdarom a odmietnutiam je v novembri na radosť miestnych konečne zavedené elektrické vedenie do obce, ktoré by si občania aj napriek počiatočným nákladom nedali “ani za vola, ani za kravu”. Na začiatku roku 1946 továrne potrebovali množstvo metiel a naša obec so silnou metlárskou tradíciou sa chytila príležitosti. Aj vďaka bohatým brezovým hájom na okolí sa v obci vyrába 250 000 ks metiel, za čo si jednotlivci zarábajú od 3000 do 10 000 Kčs. Občania v ťažkých rokoch však nezabudli ani na duchovný život a na kostol vyzbierali 10 000 Kčs. V marci jednota roľníkov po rôznych útrapách zvíťazila a zakladá sa potravinové družstvo, kde by roľníci spolu s podporou štátu dobrovoľne spoločne hospodárili. Prvé povojnové voľby u nás vyhráva Demokratická strana (197 hlasov) pred Komunistickou stranou (5 hlasov) a Stranou Slobody (2 hlasy).
Kostol sv. Joachyma a Anny
26. júla sa uskutočňuje veľká odpustová slávnosť pri neďalekom kostolíku sv. Joachyma a Anny, za účasti pútnikov až od maďarských hraníc, ktorej predchádzali jarmoky.Elektrifikácia poskytuje nové možnosti a tak v už v roku 1947 sa začínajú objavovať prvé cirkulárkly, šrotovníky, kováčske dúchadlá a napokon aj rádiá. V roku 1947 sa opäť objavuje v obci brušný týfus, ktorému v nasledujúcich dvoch rokoch podliehajú ďalší dvaja ľudia.V boji proti tejto epidémii sa dezinfikujú a stavajú nové studne, sedliaci dostávajú dotácie na výstavbu betónových tzv. vzorových hnojísk, plánuje sa stavba vodovodu.
Februárové udalosti roku 1948, kedy komunisti uchopili v republike moc, občania sledovali s veľkým záujmom. Na príkaz úradov v obci mal vzniknúť Miestny akčný výbor národného frontu, do ktorého aj napriek prehováraniu agitátorov nikto nechcel vstúpiť. Akčný výbor nakoniec po tlaku vznikol, no nevyvíjal žiadnu činnosť.
Rok 1948 praje miestnemu poľnohospodárstvu, ktoré sa výrazne posúva dopredu. Objavujú sa u nás prvé vyorávače zemiakov, železné brány, železný pluh, sudy a pumpy na hnojnicu a kultivátory, na ktoré dostali roľníci príspevok do štátu. Po večeroch miestny učiteľ navyše v škole usporadúva prednášky o ovocinárstve a roľníctve.V polovici roku sa schvaľuje povinná školská dochádzka do 15 rokov a miestne deti musia dochádzať do školy v Širokom.V roku 1949 sa konečne schvaľuje dotácia na reguláciu potoka, ktorý sa často rozvodňoval a v zimných mesiacoch znemožňoval prejazd obcou. Buduje sa i hrádza pri kadlube, kameňolom, železobetónový most, opravuje sa cesta. S neúspechom sa stretávajú podpisové akcie “Katolícka akcia” a “K zdraviu J.V. Stalina” ktoré nikto nepodpísal.
26. júna 1949 sa koná u nás veľká cirkevná slávnosť z príležitosti kňazskej vysviacky vdp. Andreja Galduna, ktorému pri prvej sv. omši asistoval charizmatický košický biskup Jozef Čársky.
Kronikári:
Leopold Kais
Ladislav Skrak
Oľga Skraková
Spracoval:
Mgr. Stanislav Šimčík
