Koncom decembra 1944 havaroval neďaleko Sedlíc britský bombardér. Pád neprežilo osem poľských letcov v službách kráľovského letectva. Keďže v období socializmu Veľká Británia ležala na druhej strane železnej opony o prípade sa veľmi hovoriť nemohlo.
Poľská posádka, ktorá zahynula pri leteckej havárii na Slovensku.
Jeho mozaiku trpezlivo skladal amatérsky historik František Onofrej (82) devätnásť rokov. Ako dvanásťročný chlapec videl na vlastné oči haváriu anglického bombardéra Handley Page Halifax, ktorý sa 28. decembra 1944 zrútil na Hájnikovu lúku nad šarišskou dedinkou Meretice, dnes súčasť zlúčenej obce Radatice. Koncom roka uplynie od tejto tragickej udalosti, pri ktorej zahynuli ôsmi poľskí letci, už 70 rokov, ale pán Onofrej si na detaily oných mrazivých dní pamätá, ako keby sa odohrali včera.
„Dva dni pred Štedrým večerom posledných vojnových Vianoc som zažil posledné nočné bombardovanie Prešova. Front sa blížil, aby sme sa vyhli ďalším stresujúcim zážitkom, presťahovali sme sa s mamou k strýkovi do Sedlíc. Mama predpokladala, že v dedine pánubohu za chrbtom to bude pokojnejšie a bezpečnejšie, tam sa dočkáme oslobodenia. Večer 28. decembra staré hodiny v strýkovej kuchyni ukazovali o minútu desať, keď nad dedinou zaburácali do nočného ticha letecké motory. Vybehli sme na dvor, v malej výške asi 800 metrov letelo lietadlo s horiacim motorom. Keď jeho siluetu na večernej oblohe zakryl kopec Pýrec, zrazu stíchlo. Na druhý deň sa o ničom inom v dedine nevravelo, iba o tom, že hore nad Mereticami horia trosky lietadla a telá mŕtvych letcov,“ spomína František Onofrej, ktorý sa okrem meretickej tragédie venuje aj objasňovaniu príčin mnohých ďalších leteckých havárií na území Slovenska.
Anglický bombardér havaroval na Hájnikovej lúke nad obcou Meretice, dnes časť Radatíc.
Trosky anglického bombardéra a telá jeho mŕtvej posádky objavili ako prví gazdovia z dediny Suchá Dolina, ktorí zavčas rána hnali cez kopce a zasnežené lúky dobytok do Radačova. Z trosiek sa vraj ešte dymilo, aj mali strach, či nevybuchnú nádrže s leteckým benzínom. Jeden z gazdov sa o niekoľko rokov priznal, že prehľadali vrecká mŕtvym pilotom, doklady im ponechali, ale anglické libry pobrali. A keď v Prešove a Košiciach otvorili prvé predajne zahraničného obchodu Tuzex, vymenili si libry v banke za tuzexové bony. Anglická libra mala v tých časoch hodnotu 65 korún. Ako jeden Suchodolinčan priznal, v prešovskom Tuzexe si za bony kúpil fajnovú pálenku a deťom holandské kakao a švajčiarsku čokoládu.
František Onofrej sa prišiel pozrieť na miesto leteckého nešťastia dva dni po havárii. „Bombardér 301. bombardovacej perute britského kráľovského letectva RAF bol rozlomený na tri časti. Pre detské oči to bol šokujúci pohľad. Zavriem oči a aj po tých dlhých siedmich desaťročiach vidím zasneženú lúku, trosky obrovského bombardéra a telá pilotov. Pri trupe ležali štyria letci, zadný strelec bol vo svojej kabíne, ďalší traja ostali uväznení v rozbitom trupe. Siedmich nešťastníkov z letu bez návratu pochoval v plytkom hrobe priamo na mieste nešťastia pán Homola so synom. Dnes toto miesto na okraji Hájnikovej lúky označuje kríž. Samozrejme, že bombardér neušiel ani pozornosti nemeckých vojakov. Naložili na voz všetky zbrane, muníciu i nepochované telo zadného palubného strelca. Odviezli ho na cintorín v Mereticiach, kde ho pochovali bez farára, toto Nemci nedovolili.“
O rok neskôr, v prvom povojnovom roku, navštívila miesto pádu bombardéra anglická vojenská misia. Telá poľských letcov exhumovali a dali pochovať do britského sektora na Olšanských cintorínoch v Prahe. V bombardovacom lietadle britského kráľovského letectva zahynuli veliteľ a navigátor Franciszek Kryszczuk, pilot Boleslaw Uram, navigátor kpt. Tadeusz Wianecki, bombometčík Stanislaw Lisik, bombometčík vysadzovač kaprál Wiktor Mueller, rádiotelegrafista starší seržant Eugeniusz Krzeczewski, palubný mechanik starší seržant Teodor Majer a zadný palubný strelec starší seržant Karol Macierzynski.
Poľskí letci sú pochovaní na Olšanských cintorínoch v Prahe.
Na svoj posledný operačný let vzlietol anglický bombardér Halifax s poľskou posádkou z talianskej leteckej základne Campo di Cassale. V osudný deň sa na let predposledného vojnového roka dobrovoľne prihlásili dve posádky. Ich náklad bol oproti iným letom nezvyčajný. Žiadne zbrane, žiadne strelivo, iba listy. A novoročné blahoželania, ktoré posielali rodinám poľskí vojaci bojujúci v Taliansku po boku spojeneckých armád. Podvečer o pol piatej sa dve lietadlá odlepili od štartovacej dráhy. Ako bývalo zvykom, lúčilo sa s posádkami celé osadenstvo leteckej základne.
Kapitán anglického bombardéra Franciszek Kryszczuk.
„Obidve lietadlá leteli súbežne vedľa seba vo vzdialenosti asi tri kilometre. Trasa ich letu bola takáto – Campo di Cassale – Belehrad – Miškovec – Prešov – Bardejov – Przemysl, naspäť po vyložení pošty sa mali vrátiť ponad Užhorod a Belehrad. Podľa letového zápisu obe lietadlá, ktoré počas letu medzi sebou komunikovali, leteli vo výške od 9- do 11-tisíc stôp. Pri prelete frontovej línie medzi maďarským Miškovcom a Gelnicou napadla lietadlo nemecká stíhačka Junkers 88. Anglickému bombardéru zasiahla ľavé krídlo, lietadlo začalo strácať výšku, na krídle sa objavili plamene. Práve nad Sedlicami, kde sme na Vianoce evakuovali, vybuchol ľavý motor. Piloti ešte dokázali obletieť kopce Pýrec a Rešetku, ale neďaleko Meretíc lietadlo spadlo na zasneženú lúku pri potoku Žarinec…“ opisuje smutný koniec anglického bombardéra František Onofrej.
Anglický bombardér Halifax do cieľa nedoletel.
Trosky lietadla s rozpätím krídel 31 metrov horeli až do rána. Bombardér mal v nádržiach zásobu leteckého benzínu až na 11 hodín letu a za sebou nemali ani polovicu trasy. Ešte v noci prišli z Radačova k horiacemu lietadlu nemeckí vojaci, ale keď nenašli nikoho živého, vrátili sa do dediny.
Osud druhého lietadla, ktoré vyštartovalo zo základne Campo di Cassale, bol podobný tomu zostrelenému. Pri návrate z Poľska bombardér okolo štvrť na dvanásť napadla na území Maďarska nočná stíhačka Junkers 88. Akurát posádka druhého Halifaxu sa útoku nemeckého stíhača ubránila, vzdušný súboj vyhrala a desať minút pred druhou v noci pristála na materskej základni v južnom Taliansku.
Stanislaw Lisik bol bombometčíkom havarovaného lietadla.
„Občania z okolitých obcí, z Meretíc, Radačova, Janova, zo Bzenova, Sedlíc, z Ľubova, dlhé roky živili falošnú legendu, že niektorí členovia posádky sa zachránili, lebo pri troskách bombardéra našli aj otvorené padáky. A vraj za pomoci gazdov zo Suchej Doliny sa dostali do bezpečia. Lenže osem mŕtvych tiel letcov svedčí o tom, že nikto z posádky anglického bombardéra nemal to šťastie haváriu prežiť,“ konštatuje František Onofrej.
Keď sa ešte za čias socializmu pokúsil rozlúsknuť príbeh havarovaného lietadla, bolo mu z vyšších miest povedané, aby sa nešpáral v tom, do čoho mu nič nie je. A keď ho už tak bavia lietadlá a história, nech sa zameria na havárie sovietskych lietadiel. Nemal by vraj zabúdať, že poľskí letci boli v službách Britského kráľovského letectva a Angličania nepatria k priateľom socialistického Československa.
Miesto tragédie pripomína kríž a informačný panel.
Mozaiku tohto vojnového príbehu začal pán Onofrej skladať až na dôchodku, keď tí, ktorí mu v jeho bádaní kedysi bránili, stratili moc. Poľské úrady sa dokonca o mieste havárie dozvedeli až v roku 1990! A poľské noviny dovtedy písali, že lietadlo spadlo neďaleko Prahy. Zrejme ich k tomu omylu viedlo to, že posádka je pochovaná na pražských Olšanských cintorínoch.
František Onofrej začal svoje pátranie po tomto tragickom príbehu listovaním vo farskej kronike v Radaticiach. Vtedajší farár Štefan Tóth o udalosti na Hájnikovej lúke napísal v latinčine: „V Žárinci (názov potoka) v noci z 28. 12. 1944 spadlo asi americké lietadlo. Asi deviati vojaci boli obhorení. Ich uloženie do zeme – pohreb by bolo považované za nepriateľský akt. Vierovyznanie neznáme. Bez obradov boli uložení do zeme 31. 12. 1944.“
Ďalšie údaje do mozaiky príbehu získal z archívnych materiálov vojenských historických ústavov na Slovensku, v Česku, Poľsku, Taliansku, vo Veľkej Británii. Príbeh, ktorý komunistickej moci nepasoval do karát, tak vďaka devätnásťročnému úsiliu dôchodcu z Prešova nadobudol presné kontúry a rodiny poľských letcov dnes už vedia, kde a prečo sa predčasne skončila ich životná púť.
Tabuľu s menami obetí posvätil poľský kardinál Stanislaw Dzivisz.
Pri pátraní po detailoch príbehu natrafil František Onofrej vo vojenských archívoch aj na ďalšie letecké havárie, ku ktorým došlo na Slovensku počas druhej svetovej vojny. Na jeseň 1939 spadlo vojenské lietadlo pri Ňaršanoch (dnes Ražňany), v štyridsiatom štvrtom havarovalo nad dedinou Matysová lietadlo Mitchell B-25, vojenské lietadlá havarovali počas vojny aj pri Vínnom, Bidovciach, Veľkom Šariši, na kóte Škaredé v Čergovskom pohorí.
Západne od Londýna v pamätníku letcov sú na 360 paneloch mená 20 455 letcov, ktorí padli v bojoch druhej svetovej vojny v radoch Royal Air Force. Na paneli 301 sú aj mená poľských letcov, ktorí zahynuli pri Mereticiach.
Zdroj: http://zivot.azet.sk/clanok/18741/tragedia-na-ktoru-sa-malo-zabudnut-objasnil-ju-amatersky-historik-v-detstve-bol-jej-ocitym-svedkom