Osobu Janka Borodáča (1892-1964) asi netreba príliš predstavovať. Išlo o režiséra, herca, pedagóga, prekladateľa a jedného zo zakladateľov a budovateľov slovenského profesionálneho divadla. Pod jeho vedením ochotníci predviedli divákom v Klenove a Hrabkove prvé divadelné predstavenia v spisovnej slovenčine na Východnom Slovensku.
Vo svojej knihe Spomienky, ktorá vyšla až v roku 1995 takto spomína na nášho rodáka Martina Kollára (1889-1956) a vznik Mestského divadla Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave:
“História Divadla Pavla Országha Hviezdoslava je takáto:
V detstve som pásaval pri Toryse ovečky. Pásaval tam i chlapec, ktorého prijali františkáni za pastiera a umožnili mu chodiť do školy. V lete pásol a v zime robil, čo mu dali. S tým chlapcom, ako s dávnym kamarátom z detstva, stretli sme sa ešte za prvej republiky počas nášho zájazdu v Banskej Bystrici, kde bol riaditeľom filiálky Národnej banky. Potom ho preložili ako riaditeľa do Bratislavy. Zo strednej školy v bývalom Maďarsku ho vypovedali ako pansláva. Doštudoval v Brne. Po prvej vojne sa vrátil ako legionár.
Keď za Slovenského štátu vedenie Národnej baky prevzal guvernér Dr. Imrich Karvaš, Martin Kollár – ten môj spolupastierik – mal už riadne miesto v nej. Naše staré priateľstvo sa obnovilo. Stretávali sme sa pravidelne raz týždenne na hodinku-dve pri čiernej káve. Bol ženatý (oženil sa v Čechách) a mal troje deti.
Martin Kollár
Jedného večera mi rozprával o veľkých peňažných výdavkoch na Nemcov a ponosoval sa, že nás privedú navnivoč. Aby sa niečo zachránilo, rozhodla sa Národná banka na jeho návrh investovať: postaviť novú budovu na druhej strane ulice. Ukázal mi stavebný pozemok a priznal sa, že budovu len pre banku stavať nemôžu, keďže Národná banka mala už dosť miestností v starej budove. Ale bankovú halu pri novej budove postaviť treba, aby ňou kryli investíciu. Okolo haly majú byť miestnosti, ako to dnes postavené vidíme. Ale nevedel aké. Súkromné byty do bankovej budovy nesmú pripustiť, ani kancelárie sa nehodia. Slovom, nevedeli čo.
Pri ďalšom našom stretnutí poradil som mu, či by sa do vnútra budovy nedalo postaviť pekné divadielko menšieho formátu – pre činohru. Administratívne miestnosti a šatne by boli ako kancelárie pre divadelných pracovníkov, po predstavení sa všetko vyprázdni a banka bude ako má byť: bez človeka. Myšlienka sa mu zapáčila.
Národná banka vyhlásila súťaž na výstavbu budovy a podmienky novostavby. Do poroty pozvali i mňa a na môj návrh i Jána Jamnického.
Súťaž sa skončila a začali stavať. Koncom druhej vojny budova už stála, ale divadlo ostalo bez technického zariadenia. Bolo objednané z Nemecka. Pri transporte postavili vlak v Linzi, kde zariadenia stálo niekoľko týždňov na stanici. Ani po viacerých urgenciách nám ho nedodali. A potom ho jedného dňa, vraj pre nedostatok ocele, vrátili do fabriky a roztopili. Oceľ šla na tanky a zbrane. Škoda.
Po oslobodení sa v budove usalašila banka, ale divadielko ostalo prázdne ako betónová šopa. O veci sme začali hovoriť a písať. Potom sa rozbehli dokončovacie práce a v roku 1955 otvorili divadlo ako činohru SND.
Spomínaný Martin Kollár, ktorý sa zaslúžil o výstavbu jediného divadla na Slovensku po prevrate, pochádzal zo želiarskej rodiny, z Ovčieho pod Braniskom. Na prvé predstavenie som ho, pravdaže, pozval ako vzácneho hosťa. Prišiel už ako ťažko chorý aj s manželkou. O rok zomrel. Porušili by sme poriadok, keby niekde bola nejaké tabuľa s jeho menom…? Veď to bol človek, ktorý sa postaral, aby od roku 1918 bolo aspoň jedno nové divadlo na Slovensku.”
Zdroj: Borodáč Ján: Spomienky, 1995, s.226-227