Jonáš Záborský zo Záboria (* 3. február 1812, Záborie – † 23. január 1876, Župčany) bol slovenský básnik, prozaik, dramatik, historik, novinár, evanjelický a neskôr rímskokatolícky kňaz a teológ. V roku 1869 vydal jedno zo svojich diel „Výjavy z mojeho života.“, v ktorom okrajovo spomína obec Ovčie.
1. Ukážka uhorskej spravedlivosti.
Proboval som viac razí uviesť vo fare mojej nedelňú školu, ale nešlo to, pri všeobecnom odporu smyselného ľudu. Keď to naložil i krajinský zákon z r. 1868, a biskup súril jeho uskutočnenie: vyhotovil som z matriky soznam detí zaviazaných školu nedeľňú navštevovať, a prečítal som to na Petra – Pavla r. 1869 v malo-šárišskom kostole.
Medzi deťmi spomenutými nalezalo sa i dvojo detí Ďura Tögyörta, zadlženého sedliaka, hovädského korheľa, mnohokráť pokutovaného, žalárovaného zločínca. Menovanie jeho detí, z níchž žiadno nikdy ani do školy neposielal, tak ho popudilo, že hneď v kostole vzal neslýchanú a nevídanú pomstu.
Po kázni držal som katechisáciu, vysvetľoval som mládeži prvé božie prikázanie. Hovoril som, vo smyslu katechismusa, že u nás proti tomuto prikázaniu hreší sa skrze povery, a spomenul som veštcov, vykladanie karát, strigy, porobeniská. Tu sa Tögyört zdvihne v lavici, zarukne bujačím svojím hlasom: „Podzce ľudze do karčmy, bo take reči lem do karčmy valušne.“ Ja som prestal katechizovať, on odešol do blízkej krčmy s vyhražovaniem. V tejže krčme zlorečil mi po polední prede mnohými svedkami: „N-m mu, ja jeho stotisic duši, nech mi pošle svoju služnicu za pestunku; banujem, že som nešol a nedal mu v pysk.“
Zadal som ho slúžnemu. Slúžny, Dieneš Melioris, po vyslyšaniu svedkov v Malom Šáriši, poslal lotra s pandúrmi do Prešova. Ale už na druhý deň pustil ho stoličný súd na slobodu, a pri autentikácii pokračoval s nápadnou strannosťou. Hlavnieho mojeho svedka nepovolali nikdy, kládli terminy ďaleké a zas odvolávali, posielali s neporidzenou domov, hneď tých, hneď oných svedkov zapomneli predvolať, vinnému sami pchali do úst, že bol opitlý. Po vypusteniu, jednoho z mojích svedkov zrazil tak, že pol hodiny ležal omdletý, jednomu sedliakovi z Ovčieho prevalil na hradskej ceste hlavu beze všetkej príčiny, žida vyhnal so ženou i s deťmi z krčmy. To som oznámil súdu, ale všetko darmo. Bude tomu už rok, a ešte žiadnoho zadosťučinenia nemám, ani neviem, čo sa stalo, bo ma ohráknul referent, že mne do toho nič. Len zo strany slyším, že stoličný súd odsúdil lotra na sedem dní areštu, ale fiškáľ stoličný že sa odvolal na súd vyšší. Pokutovaný som bol ja, bo som musel platiť príležitosť tri razi do Prešova, raz do Malého Šáriša.
Teraz vidzme, ako ten istý súd súdil v inej prípadnosti. V Župčanoch vadili sa sedliaci v krčme. Jeden spomnel slúžneho, a druhý, Ďuro Márton, reknul vo hneve, spôsobom sedliackym: „N-m tvojmu slúžnemu.“ Náhle ho protivník udal, hneď bol jatý, odsúdený, a pol roka vysedel.
Také sú uhorské súdy! Beze všetkého stydu meria sa spravedlivosť mierou dvojakou. Znám i prípadnosti, kde za maličké zneuctenie farára boli sedliaci i na rok areštu odsúdení. Ale ja som rozkričaný pansláv, nasledovne vogelfrei.
Zdroj: http://zaborsky.blogspot.com/2002/07/vyjavy-z-mojeho-zivota.html