V popoludňajších hodinách 1.novembra, na Sviatok všetkých svätých sa na obecnom cintoríne konala slávnostná posviacka pamätníka venovaná rodákovi Martinovi Ondriášovi (1888-1967). Posviacka predchádzala pobožnosti za zosnulých, ktorú viedol vdp. Marek Hnat.
Samotný pamätník vznikol pri príležitosti 50.výročia smrti tohto nášho rodáka. Keďže toto meno rezonuje skôr medzi skôr narodenými a jeho životná cesta je pre väčšinu obyvateľov neznámou, súčasťou posviacky bola aj krátka prezentácia jeho životnej cesty.
Pamätník bol vyhotovený podľa návrhu Ing.Juraja Grejtáka a tvorí ho žulová tabuľa s podobizňou rodáka , titulom „Prvý kňaz z obce Ovčie“ a krátky životopis so životnými míľnikmi.
Výstavbu pamätníka iniciovala rod.Ondriášová, rod.Galková a autor článku. Finančnú stránku projektu zasa zabezpečili rod.Margity Ondriášovej, rod.Miroslava Galka, rod.Jána Farkaša, rod.Jána Berthótyho, rod. Štefana Čigarského, rod.Michala Hrica, rod.Mariána Čigarského, rod.Katky Matejovej a rod. Jána Adamkoviča.
Montážne práce pri inštalácii pamätníka vykonali Eduard a Viktor Jenčoví, Róbert Uličný, Miroslav Galko, Štefan Baloga, Matúš Čigarský a Ján Berthóty.
Veľká vďaka patrí historikovi Jánovi Bocanovi zo Sniny za poskytnutie jedinej známej fotografie Martina Ondriáša a cenných informácií o jeho živote.
Životopis Martina Ondriáša
Martin Ondriáš sa narodil v Ovčom 11.novembra 1888 rodičom Jánovi a Alžbete rod. Jenčovej. Gymnaziálne štúdia strávil na evanjelickom gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Kňažskú vysviacku prijal 6. februára 1914 a stal sa tak prvým kňazom pochádzajúcim z našej obce. Následne 3 roky pôsobil ako kaplán v maďarskom Hernádnámeti, Trhovišti a Trebišove na Zemplíne. V roku 1916 nastúpil na kaplánske miesto do Sniny – mesta s ktorým spojil takmer celý život.
Na jar roku 1919 vtrhli na Slovensko maďarské komunistické vojská a v tejto súvislosti bol v Bertotovciach zavraždený hermanovský farár a hrdý národovec František Majoch. Martin Ondriáš sa tak načas vrátil nazad do rodného kraja a 3 roky pôsobil ako dočasný správca farnosti v Hermanoviach. Naspäť do Sniny sa vrátil roku 1921 už ako správca farnosti.
Keďže v Prvej svetovej vojne padol Martinov brat Štefan, jeho žena Helena ostala sama hospodáriť s 5 deťmi. Aby jej pomohol, vzal štyri z nich – Štefana, Jána, Jozefa a Annu k sebe na faru a vychoval ich. Doma v Ovčom ostal iba syn Martin, neskôr zvaný „Pipkár“.
V Snine bol Martin Ondriáš čulou postavou angažujúcou sa nielen v náboženskom ale aj sociálnom, kultúrnom a politickom živote. Významne sa tak podieľal nielen na rozvoji farnosti ale aj celého mesta. Keď v roku 1925 boli zakúpené do tamojšieho kostola 3 nové zvony, jeden z nich uhradil z vlastných zdrojov. V roku 1938 zasa inicioval opravu vnútra kostola.
Ako podielnik Roľníckej vzájomnej pokladnice sprostredkovával pôžičky chudobným roľníkom. Keď v roku 1928 vznikol okres Snina stal sa členom Okresného výboru a poslancom za mesto Snina. Okrem toho bol aj členom predsedníctva a správneho výboru Okresnej pečlivosti o mládež. V roku 1941 sa stal predsedom Miestneho odboru Matice Slovenskej.
To už vrcholili vojnové roky s celu svojou krutosťou. Napriek ťažkej a zložitej situácii doba dala vyniknúť aj ľudskosti. S menom Ondriáš sa totiž spája aj priateľstvo a obeta napriek odlišnému vierovyznaniu.
Keď hrozila deportácia do koncentračného táboru sninským židovským bratom Hoffmanovcom, Ondriáš ich tajne pokrstil a tak zachránil. Nebol to však jediný akt hrdinstva tohto priezviska.
Martinov synovec Jozef, toho času strážmajster v Bratislave zasa ukrýval do konca vojny vo svojom byte židovského rodáka Ernesta Rosina, ktorý utiekol z Osvienčimu. Žiaľ Jozefov osud sa skončil tragicky – zahynul pri oslobodzovaní Bratislavy potom čo sa pokúšal doniesť vodu zranenému sovietskemu vojakovi.
Skončením Druhej svetovej vojny sa útrapy neskončili. Už o pár rokov neskôr sa k moci dostali komunisti, ktorí začali prenasledovať svojich triednych nepriateľov – v prvom rade cirkevných predstaviteľov.
V roku 1952 bol Martin Ondriáš predvolaný kvôli nejakej úradnej veci na miestny okresný úrad. Keďže to bolo len cez cestu od fary, vybral sa tam priamo od svojich milovaných včiel v papučiach a roztrhanej košeli. Keď prišiel k úradu chytili ho príšlušníci ŠTB a zavliekli do auta. Nasledovalo vyšetrovanie a uväznenie v táboroch pre kňazov a rehoľníkov v Močenku a Pezinku. Po prepustení toho istého roku sa stál správcom farnosti v Černovej, kde pôsobil až do odchodu do dôchodku. Záver života strávil v Prešove, kde aj zomrel 9.septembra 1967, pochovaný je v Snine.
